V každodennom živote sme neustále obklopení ľuďmi – v práci, doma, na sociálnych sieťach. Na sólo dovolenke som si zrazu uvedomila, ako dlho som samu seba naozaj nepočúvala. Zrazu nebol nikto, kto by rozhodoval, čo budeme robiť. Len moja nálada, moje tempo. A to bolo neuveriteľne oslobodzujúce.
Možno to znie paradoxne, ale práve keď cestuješ sám, stretneš najviac ľudí. Cestovatelia sa prirodzene spoznávajú v hosteloch, kaviarňach, na výletoch. Nadviazala som rozhovory, ku ktorým by vo dvojici možno nikdy nedošlo. A každé také stretnutie mi pripomenulo, aký rozmanitý a zároveň prepojený je tento svet.
Nikto mi nehovoril, že už je „čas ísť ďalej“ alebo že múzeum je „nuda“. Mohla som zostať pol dňa na trhu a pozorovať ľudí, jesť zmrzlinu o desiatej ráno alebo si len tak čítať pod palmou. Neexistoval žiaden program, ktorý by som musela dodržiavať. Len sloboda a moje rozhodnutia.
Boli momenty, keď by som si priala mať niekoho po boku – keď som potrebovala postrážiť batoh, keď som sa stratila, keď som sa necítila úplne komfortne. Musela som sa naučiť spoliehať len sama na seba. A áno – párkrát som sa ocitla mimo plán. Ale vždy som si poradila.
Niekedy som si priala, aby niekto bol pri tom. Keď som videla dychberúci západ slnka alebo ochutnala niečo výnimočné, chcela som to niekomu ukázať. Ale naučila som sa aj inú formu zdieľania – cez fotky, cez svoj denník, a napokon aj s vami, mojimi čitateľmi.
Sólo cestovanie je ako zrkadlo – ukáže ti, čo ťa baví, čo ti chýba, ale hlavne: kto vlastne si, keď okolo nie je nikto iný. A to je skúsenosť, ktorú si odnesieš aj dlho po tom, čo vybalíš kufor a opálenie vybledne.Takže ak váhaš, či to skúsiť – tu je moja rada: choď do toho. Nie kvôli fotkám na Instagram, ale kvôli momentom, ktoré ti zostanú v srdci navždy.